Už rok pozeráme naživo Guernicu, ale nikde nevidíme “Gorbačova”

Žijeme vo svete, v ktorom nám politici svojim vystupovaním otvorene hovoria, že na pravde už nezáleží.

Rozvíjanie početných mainstreamových, alternatívnych a konšpiračných teórií sa zvýšilo, keď dlhotrvajúce vojny vo svete, pandémia a ekonomická neistota odkryla nacionalistické napätia v spoločnosti. Je to situácia rovnaká ako v predvečer prvej svetovej vojny.

Z rozvíjaných teórií sa stal, počas začínajúceho kolapsu globálneho liberalizmu, recept na udržanie politikov pri moci.

Ich rozmanitosti a početnosti je toľko, že vždy sa v nich nájde niečo pre každého, kto má odpor voči nejakej skupine, spoločensky závažnej téme alebo osobe spojenej s jeho oponentmi.

Niektoré z nich Európanom tvrdo pripomínajú, koľko krvi májú na rukách. Mainstreamové teórie o tom taktne mlčia.

Áno, prespali sme nespočetné množstvo konfliktov, zločinov a neprístojností páchaných v Ázii, na Blízkom Východe, Afrike z dôvodu našej konzumnej občianskej strnulosti a nevšímavosti utrpení iných národov.

Až blízkosť prebiehajúcej vojny na Ukrajine, odhalila hĺbku morálnej hniloby celej európskej spoločnosti. Okrem toho je viac ako isté, príliš veľa ľudí na Západe už zabudlo, že za niektoré veci sa oplatí bojovať.

Ak, Európu nevzrušili slová Medeleine Albrightovej na otázku novinárky:

“Počuli sme, že zomrelo pol milióna irackých detí. To je viac detí, ako zahynulo v Hirošime. Stojí tá cena za to?”

“Myslím, že je to veľmi ťažká voľba,“ odpovedala Allbrightová, „ale myslíme si, že tá cena za to stojí.”

Čo budeme cítiť, keď nám oznámia reálne čísla, tentokrát ukrajinských detí?

Ukrajinský občiansky odpor využíva EÚ, aby pozdvihla upadajúcu západnú morálku. Ukrajinci sú bojujúci a umierajúci za to, čomu už príliš veľa ľudí z EÚ neverí, keďže byrokracia Bruselu potiera všetko národné.

Každá nová EÚ stratégia oslavuje globálne hodnoty a stigmatizuje tých, ktorí presadzujú národné hodnoty. Aj preto západnú Európu, strednú Európu a zvyšok sveta rozdeľujú hlboké ideologické zlomové línie.

Minister zahraničných vecí EÚ Josep Borell, prezentoval rasisticko-neokolonialistickým slovníkom výhodu mocenskej unipolárity USA &EÚ voči zvyšku sveta, ktorú tvorí džungľa, čiže neporiadok, temnota a chaos nasledovne:

“Európa je záhrada. Vybudovali sme záhradu. Všetko funguje. Väčšina zvyšku sveta je džungľa a džungľa by mohla napadnúť záhradu. Záhradníci musia ísť do džungle. Európania sa musia oveľa viac angažovať vo vzťahu k zvyšku sveta. Inak nás zvyšok sveta napadne, a to rôznymi spôsobmi a prostriedkami.“

Okrem tejto svetovej nadradenosti, patrí rusofóbia a antiamerikanizmus k emóciám, ktoré Európania ventilujú v snahe cez svojich politických reprezentatov, formulovať postoj totálnej podriadenosti sa americkej politike alebo samostatnej, nezávislej zahraničnej politiky EÚ od USA.

Dnes, keď nás vojna na Ukrajine nasmerovala k novému hlbokému odcudzeniu medzi Východom a Západom, unikátna “samostatná” zahraničná politika EÚ s ktorou sa únia vychvaľuje od roku 1993, preukázala svoju neefektívnosť a nepoužiteľnosť pri riešení konfliktnej situácie, ktorá sa nás priamo dotýka.

Keďže nemáme samostatnú zahraničnú politiku, ani prezident a minister zahraničných vecí EÚ nás nemôžu zastupovať ako tretia strana, pri stavaní mostu medzi Ruskom a USA. Musíme sa preto spoľahnúť na Čínu a Indiu, popr. Turecko.

Ako je možné že tretia najväčšia populácia na svete s 500 mil. obyvateľmi, ktorá 30 rokov míňala na obranu až štvornásobok toho, čo Rusko, nepociťuje tlak na zmenu svojej zahraničnej politiky od svojich európskych voličov?

Prečo väčšina voličov dobrovoľne a s potešením uzatvára so svojimi politickými predstaviteľmi morálne neprijateľné obchody?

Asi preto, že v tak rozvinutej spoločnosti akú predstavujú štáty EÚ, nemôže politický establišment prežiť bez poslušnosti a lojality ľudí, ktorí kontinuálne dostávajú malé odmeny, aby udržali byrokratický, bezpečnostný európsky systém v zotrvačnom pohybe od rozpadu sovietskeho štátu.

EÚ s podporou USA sa snaží pri presadzovaní svojej agendy prikloniť väčšinu mainstreamových médií na svoju stranu a zároveň každá národná vláda sa snaží s pomocou štedrých dotácií si kúpiť podporu vidieckych, teda chudobných voličov únie s cieľom, aby sa udržali pri moci.

Ak si hlbšie preklepneme menný zoznam každej politickej strany v EÚ, každú reprezentuje poslanec, ktorý patrí do úzkeho okruhu “našich ľudí”, vrátane osôb reprezentujúcich “zahranično-politickú elitu“, ktorá pracuje na zahraničnom programe tejto strany.

“Naši ľudia”, sú vždy tí privilegovaní, keďže sú vždy vtiahnutí do spojenectva s najvyšsou politickou elitou. Stávajú sa tak ochrancami systému, nárazníkmi medzi vyššími a nižšími triedami spoločnosti. Ak “naši ľudia” a ich vystavaná pyramída voličov prestanú poslúchať, systém padne.

“Naši ľudia”, ak sa jedná o otázku samostatnej zahraničnej politiky, hlasujú inak, presadzujú iné hodnoty, ako vyjadruje zvyšok spoločnosti. Nie sú to vždy hodnoty v prospech záujmov nezávislej Európy a potrieb ľudí žijúcich v Európe. Výmenou za splnenie požiadaviek “našich ľudí” t.j. finančných, sekulárnych, ideologických alebo iných , európski lídri v Bruselu dostanú povolenie ignorovať, pošliapávať etické normy a niekedy aj princípy demokracie, v mene americkej politiky.

Z tejto skupiny ľudí je najzaujímavejšia “zahranično-politická elita”.

“Zahraničnom-politickú elitu“ najlepšie predstavujú ľudia, ktorí v minulosti, t.j. pred, alebo po roku 1989:

• študovali na zahraničnej inštitúcií medzinárodných vzťahov,

• pôsobia ako nadšení teoretici, historici,

• lobujú, pracujú pre think-tanky a rôzne mimovládne záujmové skupiny ktoré sa snažia presadzovať nejakú zahraničnú politiku,

• pracujú ako novinári a iní ľudia v médiách, youtuberi ktorí pravidelne píšu o zahraničných veciach.

Úlohou “zahranično-politickej elity“ je neustále vytvárať, presadzovať a aktívne moderovať na verejnosti programový víziu zahraničnej politiky každej vlády v Európe, samozrejme s neoddeliteľnou väzbou na “globálne strategické otázky”, ktoré definujú západné, liberálne demokracie.

Aj keď bezpečnostná stratégia Európy by mala byť jednoznačne prezentovaná ako hlavná, cez SBOP “Spoločná bezpečnostná a obranná politika”, bohužiaľ vzhľadom k jej impotentnosti, ju “zahranično-politické elity“ EÚ navrhujú vždy ako komplementárnu, teda doplnkovú k zahraničnej politike USA, ktorú reprezentuje NATO.

Ministerstvo obrany USA už 25 rokov vyvíja aktivity alebo pomocou “zahranično-politických elít“ podkopáva všetky Európske obranné snahy (PESCO, EDF) a dlhodobo vytvára tlak na národné štáty EÚ, aby míňali viacej na výdavky do NATO a výlučne integrovali svoje obranné spôsobilosti pod gesciou USA. Vojna na Ukrajine im v tomto úsilí nahráva do karát.

A keďže zahraničná politika EÚ je príliš oddelená od politického systému a verejnej mienky, stáva sa tak výlučnou záležitosťou straníckych a byrokratických “zahranično-politických elít“.

Presadzovanie európskeho konsenzu k tesnému transatlantickému spojenectvu je témou, na ktorej sa štiepi verejná mienka v každej krajine EÚ. Elita tento transatlantický kontext rozdiskutovala hlavne v mainstreamových médiách tak, aby k nej pozitívne ovplyvnila mienku ľudí.

“Zahranično-politické elity“ do zásad európskeho konsenzu zahrnuli tézy, ktoré sú popísané v americkom 46 stranovom memorande z 18.02.1992 pod názvom “Definitive guidance from the Secretary of Defense”, ktorý bol vypracovaný pod dohľadom Paula Wolfowitza, Richarda B. Cheneyho a gen. Colina L. Powella.

V stručnosti definujú nasledovné zásady, ktoré sa úmyselne zastreto opakujú a premietajú do bezpečnostnej politiky a stratégie EÚ:

• Spojené štáty majú vedúce postavenie prakticky v každej otázke svetovej politiky a majú právo zasahovať do činnosti akejkoľvek vlády vo svete,

• Európske štáty budú žiť v demokracii, ktorú im zabezpečí výhradne NATO

• ústrednou úlohou Americkej politiky je zabrániť vzniku konkurenčnej superveľmoci,

• konkurenčná superveľmoc, ktorá by ovládala iný región a jeho zdroje rovnakým spôsobom, ako to vykonáva USA v iných regiónoch, je hrozba,

• Úlohou americkej politiky je zabrániť akýmikoľvek prostriedkami konkurenčnej superveľmoci voľne šíriť moc po celom svete takým spôsobom, ako to vykonáva USA v Európe a v Tichomorí.

• konkurenčná superveľmoc si nemôže vlastnou mocenskou doktrínou nárokovať práva na územia a vodné trasy.

Úlohou “zahranično-politická elity” je v diskusiách, v bezpečnostných politikách, stratégiách, v mainstreamových médiách presadzovať zásady americkej zahraničnej politiky, vo vetnom spojení o transatlantickej spolupráci tak, aby vo výsledku napĺňal memorandové očakávania:

“That objective, is a dominant consideration underlying the new regional defense strategy and requires that we endeavor to prevent any hostile power from dominating a region whose resources would, under consolidated control, be sufficient to generate global power. These regions include Western Europe, East Asia, the territory of the former Soviet Union and Southwest Asia.”

“Dvojité normy” vs “Strategické partnerstvo a priateľstvo”

Keď v roku 1992 Igor Rodionov predstavil “životne dôležité záujmy” Ruska:

• neutralitu východoeurópskych krajín alebo ich priateľské vzťahy s Ruskom,

• voľný ruský prístup do námorných prístavov v Pobaltí,

• vylúčenie vojenských síl „tretích krajín“ z Pobaltia a nečlenstvo pobaltských štátov vo vojenských blokoch namierených proti Rusku,

• zabránenie tomu, aby sa krajiny, ktoré tvoria Spoločenstvo nezávislých štátov od bývalého Sovietskeho zväzu, stali súčasťou nárazníkovej zóny zameranej na oddelenie Ruska od západu, juhu alebo východu,

• udržiavanie týchto štátov pod výhradným vplyvom Ruska,

Dick Cheney, minister obrany USA za vlády Busha staršieho, sa mohol len pousmiať.

V 90. rokoch boli Spojené štáty dominantné a vietor im fúkal do plachiet. Mali dobré vzťahy so všetkými hlavnými mocnosťami vrátane Ruska a Číny. Irak odzbrojoval. Irán nemal kapacitu na obohacovanie jadrových zbraní, severokórejský jadrový program bol v útlme, mierové urovnanie medzi Izraelom a Palestínčanmi bolo na spadnutie, liberálna demokracia sa šírila po celom svete.

Americkej ekonomike sa skutočne darilo, globalizácia rýchlo napredovala so vznikom Svetovej obchodnej organizácie.

Sovietsky zväz bol v tom čase rozpadávajúcim sa impériom v tom zmysle, že bol veľmi veľký, asymetrický, hierarchický, heterogénny a odsúdený na zánik. Právom patril na rovnaké smetisko dejín ako holandské, francúzske, nemecké a britské imperiálne štáty!

Zmluvné ne-zabezpečenie záruky, aby Američania nerozširovali NATO na bývalé sovietske satelity, bola nevysvetliteľná chyba bývalého vedenia Sovietskeho zväzu, pre postkomunistické štáty to bola „free of charge“ vstupenka do amerického bezpečnostného klubu.

Diplomacia síce nie je len o písaných zmluvách, poháňajú ju postupné neformálne vyjednávania, ale nástupnícke štáty Rusko a Ukrajina, Bielorusko, Kazachstan boli od roku 1991 bezmocnými obeťami medzinárodných udalostí.

Križiacka ekonomická výprava USA transformovať Rusko počas 90. rokov s jej katastrofálnymi ekonomickými opatreniami „šokovej terapie“ destabilizoval krajinu, podporila Jeľcinov oligarchický systém, ktorý drancoval a zbedačoval ľudí a živil korupciu.

To je ten kľúčový moment ktorý, vyvolal v Rusku masový antiamerikanizmus.

Ten kto zažil komunizmus, si ani v najdivokejších snoch a študentských vínnych pitkách v Šenkvickej vieche nepredstavoval, že by Ukrajina, ako základná jednotka bývalého Sovietskeho zväzu, mala byť vôbec súčasťou NATO.

Keď sa pozrieme späť na posledné tri desaťročia, je zrejmé, že vzťah medzi USA a Ruskom mohol vyzerať dramaticky odlišne. USA nemuseli rozširovať NATO až k ruským hraniciam, tým menej zasahovať do častí starej “ruskej ríše”. Odpovedať si môžeme hypotetickou otázkou:

”Keby Rusko vyhralo studenú vojnu. Posilnilo by členstvo Kanady a Mexika vo Varšavskej zmluve bezpečnosť a stabilitu v USA a Južnej Ameriky?”

Začlenenie bývalých satelitov sovietskeho zväzu do EÚ a vypracovanie balíka spoločných bezpečnostných záruk Washingtonu, Moskvy a hlavných členov NATO po skončení studenej vojny mohlo byť viac než dostatočné.

Aj preto “Strategické partnerstvo a priateľstvo “ najlepšie vystihovali žoviálne oslovenia medzi americkými a ruskými prezidentmi, najprv „Bill a Boris“ neskôr „George a Vladimír„.

Ak by dvojité normy ktoré aplikovali USA na partnerstvo s Ruskom neboli, verím že obe jadrové veľmoci by dokázali presadzovať spoločné záujmy na takých frontoch, ako sú:

• spoločné bezpečnostné záruky pre Európu,

• kontrola zbrojenia,

• pomoc pri ekonomickej transformácii,

• úsilí obmedzovať islamistický terorizmus.

Bohužiaľ, základom skutočnej politiky USA sú dvojité normy studenej vojny, ktoré odsudzujú Moskvu za to, čo robí Washington.

Ani články, ktoré si môžete spätne prečítať v časopise Foreign Affairs, na utužovaní dôvery nepridávali, keďže experti v 90-tých rokoch písali, že Spojené štáty rýchlo „dosahujú jadrové prvenstvo“ a schopnosť „prvým úderom zničiť ďalekonosné jadrové arzenály Ruska alebo Číny“.

Áno, vždy ide o geostrategickú múdrosť, ale Amerika bola, je a bude vojenská sila. Keď vláda Spojených štátov vidí, že musí ukázať moc, urobí to vhodne, násilne a zabezpečí zmenu.

Spojené štáty stále nemajú pocit, že by mali chápať zvyšok sveta. Už len argument, že ich zahraničná politika je zameraná na šírenie demokracie a právneho štátu je dvojnásobne katastrofálna. EÚ to schvaľuje, ale tri štvrtiny ľudstva to považuje za ohrozujúce ak vedia o 900 základní v Európe, Ázii a na Blízkom východe spolu s 200 000 vojakmi v najlepšej výzbroji.

Na druhej strane Rusko nie je vôbec v ekonomicky silnej pozícii ako Čína, aby mohlo rozhodujúcim spôsobom ovplyvniť kľúčové mocenské faktory medzinárodného života. Neznamená to ale, že Moskva je bezmocná vyvíjať tlak na menších a slabších partnerov.

V EÚ často opakujeme že Ukrajina musí mať „právo“ zvoliť si svoj vlastný osud. Samozrejme, že má toto právo. Ale ako každá malá krajina obklopená súperiacimi veľmocami, mala sama toto právo uplatňovať opatrne a obozretne.

V demokracii by sme mohli oprávnene očakávať alternatívne politické návrhy na racionálne vyriešenie Rusko-Ukrajinského konfliktu od potenciálnych hlavných európskych osobností.

Ale nič sa neudialo už rok!

Skromná znalosť ľudských dejín nám hovorí, že keď sa začne vojna, racionálna kalkulácia je často rovnakou obeťou ako pravda. A tentoraz ruská aj naša ničivá sila miliónkrát prevyšuje silu nášho hirošimského bombardovania.

Kant správne povedal, že ľudstvo je ako krivé drevo, z neho nemôžete vyrobiť nič dokonale rovné. Sme v rôznej miere hlúpi, slabí a často jednoducho nevysvetliteľní – a vždy aj budeme!

Možno je to preto, že žijeme v upadajúcej liberálnej demokracii, kde ani v jednej politickej strane nie je vidieť žiadne výrazné osobnosti, iba pritvrdzovanie požiadaviek na vyšší stupeň protiruského kurzu, prípadne ticho ako v prípade zničeného plynovodu.

Nemali by sme sa čudovať prečo výrazné osobnosti nie sú na politickej scéne. Súhlas s otrasnou vojnou v Srbsku, Iraku dostatočne demonštroval obmedzenú schopnosť introspekcie “zahranično-politickej elity”, nezávislého myslenia, ako aj väčšej občianskej odvahy v Európe.

Vďaka Američanom je teraz veľká časť Blízkeho východu v bezvýchodiskovej situácii , pretože americké neustále zasahovanie pomohlo vytvoriť zdevastované štáty v Líbyi, Jemene, Somálsku, Afganistane a Sýrii.

Vďaka Rusom sú Ukrajinci tiež v bezvýchodiskovej situácii, ale sú na tom lepšie ako Jemenčania, keďže ich podporuje NATO.

Rusko je autokratické a Ukrajina demokratická

“Zahranično-politická elita“ rada opakuje, že táto vojna je preto, lebo Rusko je autokratické a Ukrajina demokratická a ak bude Ukrajina úspešná môže to vyvolať rozpad v Rusku.

Nie je im asi zrejmé, že malý štát s rovnakou nacionalistickou ideológiou je oveľa menšou hrozbou pre svetový mier, ako štát so 6 000 jadrovými raketami.

“Zahranično-politická elita” veľmi dobre vie, že táto teória si nevyžaduje mať skúseného čitateľa, proste je to teória pre bežného konzumenta mainstreamových správ. Teória si rovnako nevyžaduje mať znalosti o komunizme, dokonca si nevyžaduje ani žiadny názor na príčiny rozpadu komunistických federácií Juhoslávie či Československa.

Táto teória je založená na neznalosti a podporuje neznalosť.

Ako v Rusku, tak aj na Ukrajine sa zatvárajú opozičné strany, monopolizuje sa televízne vysielanie, rozširuje sa databáza „zradcov“ a útočí sa na tých, ktorí nesúhlasia s vlasteneckým konsenzom. Jednu aj druhú stranu v konflikte podporujú autokratické vlády.

Korene súčasného konfliktu sú historické uložené v počiatočnom zriadení všetkých komunistických federácií (ZSSR, Juhoslávia, Československo), v ekonomickom zlyhaní komunistického modelu rozvoja a popieraním Ruských legitímnych národných záujmov v zahraničí, ktoré sa rovnajú americkým. Bez nepochopenia týchto vecí pravdepodobne nepochopíte súčasný konflikt, nevyriešené konflikty a možno ani tie, ktoré ešte prídu.

Komunistický režim vo federáciách potláčal národnostné rozpory a zakrýval ich rétorikou internacionalizmu a triednej solidarity. Aj sovietsky režim potláčal veľkoruský nacionalizmus na úkor národného sebauvedomenia neruského obyvateľstva krajiny.

Je prirodzené, že tieto rozpory vyplávali na povrch po roku 1989 v Československu a Juhoslávii a Sovietskom zväze.

Na lepšie pochopenie súčasnej vojny je teda dôležité vrátiť sa do histórie. To, že sa vojna na Ukrajine odohráva už od roku 2014 je spôsobené nasledovnými faktormi:

• neúspešným hospodárskym rozvojom Ukrajiny oproti Rusku v rokoch 1991-2014, čoho výsledkom boli dve farebné revolúcie,

• štrukturálnym politickým usporiadaním, ktoré umožnilo ukrajinským elitám zakrývať hospodársky neúspech obhajobou nacionalistických záujmov voličov západnej Ukrajiny,

• americkým vypovedaním Zmluvy o protiraketovej obrane ABM,

• rozmiestnením systémov protiraketovej obrany v Poľsku a Rumunsku,

• podporou vývozu ropy z Kaspickej panvy, obchádzajúcúce Rusko,

• expanziou NATO v zmysle dohôd z roku 1997 s perspektívou pripojenia Ukrajiny,

• realizáciou úspešných anexií Východného Timoru, Severného Cypru, Západnej Sahary a Východného Jeruzalema, severnej Sýrie, Golanských výšin, Kosova, ktoré tolerovalo „medzinárodné spoločenstvo“.

Nadôvažok aj na Putinovu víziu vzniku Euroázijskej únie ministerka zahraničných vecí Hillary Clintonová vyslovila poznámku, ktorá dodnes predstavuje jediné verejné stanovisko americkej vlády k Putinovej myšlienke:

“Dochádza k opätovnej sovietizácii regiónu. A hoci by sa nový útvar, samozrejme, nenazýval ZSSR, nemýľme sa. Vieme, aký je cieľ, a snažíme sa nájsť účinné spôsoby, ako ho spomaliť alebo mu zabrániť.”

Niečo na tom bude, keďže aj v rámci volebného programu jednej malej politickej strany na Slovensku sa na strane 141 uvádza:

V rámci susedských vzťahov budeme naďalej aktívne podporovať všetky iniciatívy a procesy, ktoré napomôžu k dodržiavaniu pravidiel demokracie, podporia boj proti korupcii a zastabilizujú situáciu na Ukrajine, v Moldavsku, Gruzínsku, Arménsku, resp. Azerbajdžane, na čo využijeme aj posilnenú diplomatickú prítomnosť v týchto krajinách.

Záver

Ak prejdete pohľadom po hraniciach Ruska, uvedomíte si, aké to musí byť znepokojujúce pozerať na okolitý svet pri pohľade z Kremľa. Takmer štvrtina obyvateľov planéty žije na ruských hraniciach, medzi nimi samé konfliktné etnické a náboženské skupiny.

Ak prejdete prstom po Novorossiji a Krymu, pomyslíte na tvrdé boje a niektorí si možno spomeniete na knihu Roberta Ardreyho ÚZEMNÝ IMPERATÍV : “ Teritórium je oblasť priestoru, ktorú zviera/človek stráži ako svoje výlučné vlastníctvo a ktorú bude brániť pred všetkými príslušníkmi svojho druhu. “ Čo by sa stalo, ak by ju Putin čítal….?

Ak prejdete prstom po Ukrajine, spomeniete si na Huntingtonovu knihu Stret civilizácií:

Ak prejdete prstom po Ukrajine, spomeniete si na Huntingtonovu knihu Stret civilizácií : “Ukrajina leží na civilizačnom zlome medzi ortodoxnou a západnou civilizáciou a je neodškriepiteľný príklad „rozštiepenej krajiny“ kde Krym a Novorossija je mimoriadne sporný región o ktorú sa bude viesť vojna.“

Ak to zopakujete pri hraniciach Číny, ktorá má na hraniciach Severnú Kóreu, Rusko, Indiu, Pakistan a tiež množstvo ďalších krajín, lepsie pochopíte tie krehké vzťahy a prečo platí Thoukydidesova pasca.

Ak preskočíte pohľadom na hranice USA, uvedomíte si aké má veľké šťastie majú Američania, že majú za susedov Kanadu a Mexiko, na ktoré si verejne uplatňujú Monreovu doktrínu.

Ak zatiaľ počet obetí Iračanov výrazne prevyšuje počet obetí Ukrajincov, hoci Putin možno len začína, s akým číslom táto vojna napokon skončí?

Ak Ukrajina s podporou NATO vojensky nezvíťazí nad Ruskom a nezíska späť svoju územnú celistvosť s pred 24.2.2022, aspoň z krátkodobého hľadiska, mala by si Nová Ukrajina zachovať svoju morálnu a politickú celistvosť. Pokiaľ ide o voľbu, tá druhá je oveľa dôležitejšia.

Ak to urobí už ako Nová Ukrajina, tak má šancu konečne uskutočniť v nasledovných 30 rokoch radikálne ekonomické hospodárske a politické reformy s podporou EÚ.

Ak príde nečakaná patová jadrová situácia, čo myslíte, kto povzbudí všetky strany, aby uvažovali o doteraz nemysliteľných kompromisoch vo svojich vojnových cieľoch?

Ak sa Gorbačov nečakane vynoril z represívnej sovietskej politickej triedy, aby ponúkol heretické východiská, príde pri nadchádzajúcich amerických voľbách nový americký prezident, pripravený napraviť túto premárnenú príležitosť pri Ukrajine?